V priebehu posledných rokov sa úzkosť prestáva vnímať ako výnimočný alebo patológiou podmienený stav. Namiesto toho ju veľká časť populácie považuje za bežnú reakciu na životné okolnosti, čo odborníci označujú ako normalizáciu úzkosti. Tento fenomén je výsledkom kombinácie epidemiologických trendov aj zmien vo vnímaní duševného zdravia.
Úzkosť nie je rarita, ale realita
Podľa systematického prehľadu štúdií z 44 krajín je úzkostná porucha jednou z najčastejších psychických porúch na svete. Odhady prevalencie ukazujú, že približne 7,3 % globálnej populácie má diagnózu úzkostnej poruchy v danom čase, s variáciami podľa regiónu a kultúry.
Podobne Národný inštitút duševného zdravia USA uvádza, že 19,1 % dospelých za posledný rok splnilo kritériá úzkostnej poruchy, pričom viac ako 31 % ľudí zažije úzkosť aspoň raz v živote.
Tieto čísla sú dôkazom nielen rastúcej prevalencie, ale aj šírenia úzkostných symptómov v rôznych skupinách populácie, vrátane mladých dospelých, žien a ľudí žijúcich v mestských oblastiach.
Prečo sa úzkosť normalizuje?
Zvyšujúci sa reálny výskyt
Epidemiologické údaje ukazujú, že úzkosť rastie dlhodobo. Štúdia porovnávajúca úroveň úzkosti v populácii za šesť rokov potvrdila statisticky významný nárast priemerných skóre úzkosti v reprezentatívnej vzorke dospelých. Tieto výsledky naznačujú, že nejde len o zvýšenú diagnostiku, ale o skutočný nárast skúseností s úzkostnými pocitmi v bežnom živote.
Sociálne a ekonomické tlaky modernej doby
Z prieskumov duševného zdravia vyplýva, že faktory ako finančná neistota, neistota ohľadom budúcnosti a vystavenie negatívnym správam sú významnými prispievateľmi k zhoršeniu duševného zdravia, vrátane úzkosti.
Rovnako pandemické obdobie COVID-19 a jeho následky spôsobili zvýšenie úrovne stresu a úzkostných symptómov v globálnej populácii.
Zmena v spoločenskom vnímaní
V poslednom desaťročí sa duševné zdravie stalo výrazne diskutovanou témou nielen medzi odborníkmi, ale aj v bežnej spoločenskej komunikácii. Výskum ukazuje, že normalizovanie úzkosti v mediálnom diskurze a na sociálnych sieťach môže viesť k častejšiemu sebaidentifikovaniu s týmto stavom.
To znamená, že ľudia sú dnes viac otvorení hovoriť o svojich obavách, čo môže vytvárať dojem, že úzkosť je bežnejšia, než tomu bolo v minulosti aj keď sa v istom zmysle môže jednať o zvýšené sebauvedomenie symptómov.
Dve strany rovnakého trendu
Normalizácia úzkosti má pozitívne aj negatívne dôsledky:
Pozitíva
Negatíva
Ak je úzkosť považovaná len za „normálnu reakciu na stres“, môže sa podceňovať jej závažnosť,, ľudia s klinickými symptómami nemusia vyhľadať pomoc.
Normalizácia môže viesť aj k nadmernému samodiagnózovaniu, ktoré neodlišuje bežný stres od úzkostnej poruchy.
Čo hovoria odborníci?
Podľa prof. Michaela A. Freemana je dôležité rozlišovať medzi bežnými úzkostnými reakciami a klinickými poruchami.
Tento rozmer je kľúčový pri formovaní verejných politík a stratégií zdravotnej starostlivosti: nezanedbávať realitu rastúceho výskytu úzkosti, ale zároveň ju nepovažovať automaticky za normu bez odborného posúdenia.
Normalizácia úzkosti nie je len módne slovné spojenie je to komplexný fenomén, ktorý odráža skutočný nárast úzkostných symptomov, sociokultúrnu zmenu v diskurze o duševnom zdraví i spoločenské očakávania. V modernej spoločnosti je preto nevyhnutné:
na jednej strane posilňovať osvetu a informovanosť,
a na druhej strane presadzovať prístup k odbornej diagnostike a liečbe,
aby sa predišlo patologizácii normálnych emócií, ale zároveň boli podporení tí, ktorí skutočne potrebujú odbornú pomoc.
Zdroj: NIMH, Cambridge , IPSOS, PubMed
